Malacky.sk: Mesto

Od najstarších dejín až po obdobie Veľkej Moravy

Človek obýval tento kraj už v praveku. Dokazujú to nálezy z jaskýň Deravá skala a Tmavá skala pri Plaveckom Mikuláši.

V mladšej dobe železnej – laténskej osídlili juhozápadné Slovensko a Pomoravie Kelti. Budovali si tu rozsiahle nížinné sídliská i centrá moci vládnucej vrstvy – keltské mestá – oppidá. Na Záhorí sa nachádzalo významné oppidum Pohanská pri Plaveckom Podhradí s dokladmi výroby železa.

V prvom až treťom storočí nášho letopočtu obývali oblasť Záhoria germánske kmene. Okolo roku 100 razili na území Bratislavy a okolia mince s nápismi už latinskými – Biatec, Nonnos. Minca s nápisom Nonnos bola nájdená aj na území Malaciek.

Okolo prelomu letopočtu keltské mocenské centrá upadajú a prichádzajú Rimania, pričom severnú hranicu Rímskej ríše, tzv. Limes Romanus, tvoril Dunaj. Krátko po začiatku 1. stor. po Kr. prúdia do Pomoravia germánske kmene, najmä Markomani a Kvádi. Počas doby sťahovania národov v 5. – 6. storočí po Kr. sa v Pomoraví krátkodobo usadilo niekoľko kmeňov germánskeho pôvodu. Na Záhorí najznámejším bol kmeňový zväz Longobardov.
 
Koncom 5. a na začiatku 6. stor. prichádzajú do oblasti Bratislavskej brány z východu a severu Slovania, pričom Samova ríša zaberala aj Záhorie. Sú tu známe avarsko-slovanské pohrebiská a sídliská napr. v Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Bystrici, Zohore a Skalici.

 V 9. storočí sa Záhorie stalo pevnou súčasťou Veľkomoravskej ríše. Malé a Biele Karpaty tvorili v tom čase hranicu medzi Nitrianskym a Moravským kniežatstvom. Záhorie bolo podľa väčšiny bádateľov súčasťou Moravského kniežatstva. Tu sa podarilo zistiť veľmi intenzívne osídlenie z obdobia 6. – 10. storočia.

V 10. – 11. storočí bolo Slovensko postupne začleňované do Uhorského štátu.

Prvá písomná zmienka o Malackách

Prvá písomná zmienka o Malackách pochádza z roku 1206, keď veľmoži Sebuš a Alexander zo Svätého Jura a Pezinka dostali okrem iných obcí a krajov aj chotár zvaný Malucha.

Pôvod názvu Malaciek je zahmlený. Existujú až štyri alternatívy jeho vysvetlenia. Za celé zväzky kníh však hovorí fakt, že Malacky aj Záhorie si udržiavali slovenské povedomie, hoci boli z jednej strany tiesnené Rakúskom a z juhu sem prenikali maďarizačné tendencie.

V tomto čase uhorský kráľ Ondrej II. začal parcelovať pre svojich verných veľmožov, ktorí mu pomáhali vo vojnách, pohraničné neobývané územie "konfinium". Ležala v ňom malá osada, vari to bolo iba niekoľko chatrčí - či polozemníc, ktorej sa hovorilo "osada pri Malinskom potoku - v listinách Maliscapotoca".

V tom istom roku daroval Ondrej II. kus pohraničného územia, v ktorom sa nachádzal majetok (praedium) Cheturtukchyel (Četurtükhel-Štvrtok) vernému vazalovi Alexandrovi z rodu Hont-Poznan. V darovacej listine sú uvedené značky, ktoré vyznačovali hranice darovaného panstva. Jednou z nich bola aj spomínaná osada "pri Malinovom potoku Maliscapotoca". Donačnou listinou z roku 1231 daroval Alexandrovi ďalší kus zeme, ktorá súvisela s predchádzajúcim darovaným územím a nazývala sa Malučká-Maluchka. Tento názov sa stal i názvom osady pri Malinskom potoku. Do novodarovaného územia patrili pravdepodobne i Gajary a Kostolište.

Z osady Malučká sa postupom času vyvinulo stredisko konkurujúce Štvrtku, v ktorom bolo už v čase darovania mýto - bola to trhová osada s právom troch trhov. Územie sa pomaly zaľudňovalo. Medzi novovzniknutými osadami začala dominovať stará osada pri Malinskom potoku, pre ktorú sa časom udomácnil názov Malaczka - Malatzka - Malacky. 

Zdroj:    Bellan, Šíp, Yurkovic: Malacky 1206 - 2006,  Malacky, 2006, s. 13 -20.         

             Kristian Elschek: Výsledky nových archeologických výskumov na Záhorí, in Malacky a okolie 3, Malacky, 2011, s. 67

Zaujímavosti z histórie Malaciek nájdete aj na webovej stránke www.malackepohlady.sk