Malacky.sk: Úvodná stránka

Zdroj: Život, Strana: 16, Autor: MARCELA FUKNOVÁ, Dátum: 01.03.2012 

PO VYHRATOM BOJI SO ZHUBNOU CHOROBOU UŽ CHODÍ DO ŠKÔLKY O DOROTKE KAŇKOVEJ (5) píšeme v Živote tretí raz.

Dievčatko s Downovým syndrómom sme navštívili krátko po operácii srdca. Boli sme s ňou, keď prekonávala leukémiu. Teraz do jej rodiny pribudol zdravý braček.

V anglickej škôlke Happyland v Malackách majú práve doobedňajší program. Dorotka sústredene presýpa fazuľky zo šálky do šálky, nevypadne jej ani jedna. O chvíľu sa so sestričkou Terezkou (4) a s kamarátkou Sabínkou začnú hrať s detskými šálkami a tanierikmi. Dorotka naberá čajík zo šálky lyžičkou. Neobleje sa ani neporozlieva okolo seba. Zrazu sa rozhodne, že aj my si zaslúžime kávičku. Všetkých obslúži, zamyslí sa a vyhlási: „Ešte lyžičky.“ Vráti sa po ne, rozdá nám ich a odhryzne si z jabĺčka. „Mami, chceš apple?“ ponúka aj mamu. Na tom všetkom by nebolo nič zvláštne. Dorotka má však Downov syndróm. Hoci má najľahšiu, mozaikovú formu, jej schopnosti v piatich rokoch sú obdivuhodné.

„Dorotka urobila veľké pokroky za ten rok, čo ju tu máme,“ chváli ju jej učiteľka Dominika. „Dokáže sa sama najesť, napiť z pohára. Veľmi sa jej zlepšila motorika, slovná zásoba. Dokonca už opakuje aj anglické slovíčka. Síce len osobitne, netvorí vety, ale už ich vníma,“ hovorí Dominika. Aj pre ňu je vraj práca s Dorotkou zážitkom. „Nie som špeciálna pedagogička, spočiatku som nevedela, ako s ňou mám zaobchádzať. Mala som strach, aby ma neodmietla, a keď som ju prvé dni videla, tlačili sa mi slzy do očí. Dnes ju beriem ako iné deti. Pretože Dorotka je ako iné deti. Má veľmi dobré srdiečko, s každým sa chce o všetko rozdeliť,“ usmieva sa učiteľka.

My Dorotku vidíme počas jej života po tretí raz. Prvýkrát bola bábätkom. Maminou rukou ukazovala na predmety, mama bola pre ňu celý svet. Druhý raz mala holú hlavu a na detskej onkológii bojovala s „hnusou hnusnou“ - leukémiou. Aj vtedy sa však spolu s mamou v pacientskej izbe smiali, spievali a učili sa. Vidieť Dorotku znovu po troch rokoch je fascinujúce. Je drobučká, s Terezkou, mladšou o dva roky, vyzerajú ako dvojčatá. Má však vlásky takmer po pás a vidieť, že zosilnela. Jediné, čo je na nej rovnaké, je jej krásny zubatý úsmev. A hlboké modré oči.

Nie je to koniec sveta
Naše prvé stretnutie s Dorotkou sa uskutočnilo vďaka jej mame. Ria (34) mala v čase Dorotkinho narodenia dvadsaťosem rokov. Na svoje prvé dieťatko sa veľmi tešila. Stretli sme sa na internetovom fóre pre budúce mamičky. Kým ostatné tehuľky v termíne porodili zdravé bábätká, Ria mala zrazu úplne iné problémy. Hoci tehotenské vyšetrenia nenaznačovali nič zlé, Dorotka sa narodila s Downovým syndrómom, poruchou krvotvorby a okamžite jej museli operovať srdce. Riina dráma bola i našou drámou. Hoci sme ju nepoznali osobne, bolo nám veľmi ľúto, čo sa jej stalo. Mnohé z nás si možno pomysleli, že im by sa po narodení takého dieťatka zrútil svet. To sme však boli my. Ria túto životnú skúšku zvládla obdivuhodne. Neprerušila našu internetovú komunikáciu, pretože tvrdila, že rozhovory s ostatnými mamičkami jej dodávajú energiu. Ani raz sa nesťažovala, vôbec sa neľutovala. Nepýtala sa, prečo sa to stalo. Myslela iba na Dorotku. Uverejňovala kopu veselých fotiek svojho dievčatka a tešila sa z jeho pokrokov. Neporovnávala Dorotku s inými deťmi, ale keď sa postavila, obvolala všetky kamarátky. V roku a pol bola Dorotka spokojným dieťaťom. Ria s naším stretnutím súhlasila preto, aby pomohla iným mamám, ktorým sa stalo niečo podobné. Článok sa volal Nie je to koniec sveta. Ria v tom čase komunikovala s Katkou. Jej rodina takúto situáciu nezvládla. Manžel ju opustil a jej dcérka skončila v ústave...

Riin manžel Marcel sa zachoval ako chlap. Keď raz uvidel v počítači fotku ich Dorotky trikrát vedľa seba, len povedal: „Také dieťa ako Dorotka? Aj tri!“

Mama roka
Dnes majú Kaňkovci skutočne tri deti. Terezka a desaťmesačný Jakubko sa narodili zdraví. Ria a Marcel si Kubka darovali na šieste výročie svadby. Mocný, krásny chlapček sa vyvíja presne podľa tabuliek a po dome lezie rýchlosťou blesku. Ria sa usmieva: „Asi som si chcela konečne užiť bábätko. Bez problémov, bez chorôb. Dorotka bola veľmi chorá a Terezku som do jej siedmich mesiacov poriadne nevidela...“

Naše druhé stretnutie s Riou a Dorotkou prišlo totiž po šokujúcej správe - Dorotka dostala leukémiu. Rii sa práve v tom čase narodilo druhé bábätko Terezka. Ria s Dorotkou boli na fotkách na prechádzke s kočíkom nahodené v rovnakých sukniach a tričkách. Takéto pokojné šťastie však trvalo len šesť týždňov. Dorotke prestalo chutiť jesť, zbledla a testy krvi boli katastrofálne. Ria stála pred situáciou, ktorú si žiadna mama nechce ani len predstaviť. Doma musela nechať dvojmesačnú Terezku a nastúpiť s Dorotkou na onkológiu. Hoci to bolo veľmi ťažké, ani tam Ria nestratila optimizmus. Dorotka bola slabučká a vypadali jej vlásky, Ria však ani na chvíľu nepochybovala, že jej dcérka sa z toho dostane.

„Mamy, čo sem prídu, sú v hroznom šoku. Leukémia sa však dá poraziť. Hlavne sa netreba s nikým porovnávať, neprepadať panike, pretože deti to cítia,“ hovorila nám vtedy. Rii na onkológii pre výpary z chemoterapie tiež začali vypadávať vlasy. Cítila sa izolovaná, bojovala so zlými správami. Domov k druhej dcérke sa dostala len raz za mesiac na dva dni. Vedela, že Terezka rastie bez nej. Veľmi sa vtedy chcela poďakovať svojej mame a Marcelovi, ktorí sa o ňu starali. Aj kamarátkam z internetu, ktoré ju na diaľku neustále podporovali. Tvrdili, že Ria by si zaslúžila titul mama roka. My sme jej dali aspoň taký titulok - článok sa naozaj volal Mama roka.

Kto si odsadne
Dorotka napokon boj s leukémiou vyhrala a mohli sa konečne vrátiť domov. „Terezka ma po piatich mesiacoch, samozrejme, nechcela. Plakala, keď som ju brala na ruky, a ja som nevedela, čo vlastne cítim. Trvalo to asi mesiac, kým sme si na seba zvykli,“ hovorí Ria s Kubkom v náručí. Synček sa od nej nepohne ani chvíľu. Akoby jej chcel vynahradiť všetky detské objatia... Puto s Terezkou sa našťastie nepretrhlo. Obidve dievčatká sa dnes spoločne túlia k mame. Spoločnými silami počarbali aj svoju detskú izbu a otrhali tapetu. Také krásne, bežné problémy... Ak niekto prežije to čo Dorotkina mama a zvládne to, len tak ľahko ho niečo nerozhádže. Riu dnes ľudská hlúposť síce rozčuľuje, ale nezraňuje ju.

„Každá mama postihnutého dieťaťa sa s tým stretne, už to viem. Ja som na Dorotku hrdá. Na to, čo prekonala, ako sa s tým vyrovnala. Na to, aká je.“ Spomína si, ako si v nemocničnej čakárni jedna pani od nich s Dorotkou rýchlo odsadla. „Aj by som jej bola niečo povedala, ale bola som totálne zarazená. Neviem, či sa bála, že sa od môjho dieťaťa nakazí Downovým syndrómom alebo rakovinou,“ vtipkuje Ria. Veľmi ju teší a je vďačná, že Dorotku bez výhrad prijali riaditeľky štátnej a neskôr i súkromnej škôlky. Zrejme vedia, že mať v kolektíve niekoho ako Dorotka je dar. Veď ostatné deti sa takto naučia prirodzene chápať „iných“ ľudí, nezištne pomáhať, vnímať cudzie potreby.

Ten, kto mal v detstve v blízkosti niekoho ako Dorotka, si v dospelosti určite hlúpo neodsadne od nej z lavičky. Vyrastie z neho človek, ktorý keď sa pozrie do modrých očí dieťaťa s Downovým syndrómom, neuvidí niekoho cudzieho a „nebezpečného“. Uvidí v nich iba to, čo je v každých detských očiach - celé nebo. 

-sita-