Malacky.sk: Úvodná stránka

Dnes je 10.12.2022. Čas načítania stránky: 10:08:58. Meniny má Radúz.
   
Upozornenie na chybu Tlačiť

Ulice mesta - 4. časť (Zverejnené: 07.04.2021)

Ulice mesta - 4. časť
Kto bol Ferdiš Kostka, čo všetko zažil Milan Rastislav Štefánik a ako bojovali Michal Miloslav Hodža s Jozefom Miloslavom Hurbanom za práva nášho národa? Aj toto sa dozviete v ďalšom pokračovaní nášho seriálu o názvoch malackých ulíc.

Ferdiša Kostku
Ferdiš Kostka bol významný slovenský keramikár, rodák zo Stupavy. Jeho otec mal habánskych predkov z rodiny Putzovcov, ktorí pochádzali z Malaciek. Ferdiš sa už od útleho detstva zdržiaval v keramikárskej dielni a po skončení základnej školy sa remeslu začal venovať naplno. 
Najskôr robil tradičnú keramiku, neskôr pridal aj plastiky a sošky. Dielňa, v ktorej pracoval spolu so svojim bratom Jánom, bola známa po celom regióne, ba dokonca pre bohatý rakúsky trh vyrábala svadobné taniere, džbány a majoliky. Do začiatku I. svetovej vojny bola už keramikárska dielňa bratov Kostkovcov v Stupave svetoznáma. Vojna však zasiahla aj Ferdiša. Počas bojov na ruskom fronte za Uralom ho zajali a domov sa vrátil až v roku 1918, keď ho repatriovali v rámci výmeny vojnových zajatcov. 
Po vojne sa musel popasovať s dvoma problémami – zničenou dielňou a nárastom konkurencie v podobe priemyselnej výroby keramiky vo väčších fabrikách. Bez pomoci slávneho architekta a priateľa Dušana Jurkoviča a štátnej pomoci novej republiky by jeho dielňa zrejme zanikla. Venoval sa zobrazovaniu ľudových motívov – práci a zábave bežného vidieckeho ľudu v soškách a plastikách. Za toto dielo získal diplom na Svetovej výstave v Paríži. 
Koncom II. svetovej vojny mu letecká bomba zničila dielňu a pec. Tú sa mu nepodarilo obnoviť do pôvodného stavu, a tak si zaopatril novú, elektrickú. Na modernú technológiu si rýchlo zvykol a produkoval kvalitnú keramiku až do svojej smrti. Zomrel ako 72-ročný v roku 1951 v Bratislave. Ferdiš Kostka získal v roku 1946 titul národný umelec ako vôbec prvý občan Československa. V jeho dome v Stupave bolo zriadené múzeum. Pochovaný je v rodnom meste. Ulicu Ferdiša Kostku nájdete okrem Stupavy a Malaciek aj v Bratislave.

Gen. M. R. Štefánika
Na Slovensku asi neexistuje nikto, kto by nepoznal Milana Rastislava Štefánika. Bol to muž mnohých talentov - generál, astronóm, vojenský pilot, diplomat a politik. Okrem toho sa venoval aj fotografovaniu, numizmatike či šachu. 
Narodil sa 21. júla 1880 v kopaničiarskej dedine Košariská neďaleko Myjavy do rodiny evanjelického kňaza Pavla Štefánika. Jeho krstným otcom bol národovec a hudobný skladateľ Štefan Fajnor, ktorý zhudobnil báseň Kto za pravdu horí.
Rodnú obec opustil už ako 9-ročný, keď sa musel ísť učiť po maďarsky do Šamorína. Neskôr študoval v Bratislave, v Šoproni a Sarvaši. Na Karlovej univerzite v Prahe dosiahol titul z astronómie a fyziky. Jeden semester strávil v Zürichu - tam získal okrem vzdelania aj mnoho dôležitých kontaktov, ktoré neskôr využil v diplomacii a politike. Po promóciách v Prahe pracoval v hvezdárni Meudon v metropolitnej oblasti Paríža. Ako astronóm napísal niekoľko odborných štúdií vo francúzštine, pracoval aj vo hvezdárňach na Mont Blancu (ktorý zdolal ako prvý Slovák) či v ruskom Petrohrade. Vďaka vedeckej činnosti precestoval mnohé krajiny: pozoroval Halleyho kométu na Tahiti, v Ekvádore a na Galapágoch pomáhal Francúzsku s budovaním siete meteorologických staníc.
Počas I. svetovej vojny bol v službách Francúzska, naučil sa pilotovať lietadlá a dosiahol hodnosť generála. Ako diplomat sa stretol s ruským cárom Mikulášom II. či pápežom Benediktom XV. Zo svetového konfliktu Štefánik vycítil možnosť Slovákov a Čechov odtrhnúť sa od monarchie. Spolu s Masarykom a Benešom pracovali na budúcom spoločnom štáte Čechov a Slovákov, ktorý vznikol 28. októbra 1918 vyhlásením nezávislosti od Rakúsko-Uhorska. 
Štefánik tragicky zahynul 4. mája 1919 v Ivanke pri Dunaji. Po vojne sa konečne vracal z Talianska do slobodného Československa, avšak lietadlo sa zrútilo tesne pred pristátím. 
Jeho meno nesie viac ako 120 slovenských ulíc, námestí či nábreží. Štefánikovo námestie nájdete dokonca aj v Paríži. Pomenovali po ňom aj hvezdáreň a most v Prahe či planétu. 
Miestom jeho posledného odpočinku je vrch Bradlo nad rodnými Košariskami. Štefánikova mohyla je vrcholným dielom architekta Dušana Jurkoviča. 

Hodžova
Ulica nesie meno po slovenskom národnom buditeľovi Michalovi Miloslavovi Hodžovi. Tento jazykovedec, básnik a evanjelický kňaz pochádzal z dediny Rakša pri Turčianskych Tepliciach. Spolu s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Hurbanom bojovali za uznanie a samostatnosť slovenského národa. 
Študoval v rodnej Rakši a Mošovciach, neskôr na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave. Ako evanjelický kňaz pôsobil v  Liptovskom Mikuláši. V roku 1844 stál pri založení kultúrno-osvetového spolku Tatrín, ktorý podporoval slovenskú literatúru a šíril osvetu medzi ľud. 
V roku 1843 so Štúrom a Hurbanom v Hlbokom pri Senici ustanovili finálnu podobu spisovnej slovenčiny. Spolu tiež vypracovali Žiadosti slovenského národa - politický program Slovákov, ktorý požadoval väčšie práva pre slovenský národ. Na skupinu okolo Štúra vydala uhorská vláda zatykač, Hodža preto ušiel do Prahy. Práve tam sa dohodol vojenský postup a organizáciu povstania pomocou dobrovoľníckych vojsk. Zúčastnil sa aj na vojenských výpravách slovenských dobrovoľníkov, hoci nesúhlasil s Hurbanom a Štúrom, ktorí presadzovali vojenské riešenie národnostnej otázky Slovákov. 
V porevolučnom období pokračoval v buditeľskej práci. Bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a v časoch silnejúcej maďarizácie sa dostával do čoraz väčších problémov s maďarskými úradmi. Preto od roku 1867 žil v exile v Českom Těšíne, kde 22. marca 1870 zomrel a bol pochovaný. Jeho telesné pozostatky neskôr previezli do Liptovského Mikuláša. 
Jeho synovec Milan Hodža patril k najvýraznejším predstaviteľom prvej Československej republiky, pričom v rokoch  1935 – 1938 bol jej premiérom. 

Hurbanova
Jozef Miloslav Hurban bol slovenský evanjelický kňaz, spisovateľ, politik, novinár a národný buditeľ. Rovnako ako Hodža patril do skupiny štúrovcov, bol jedným z najbližších spolupracovníkov Ľudovíta Štúra. 
Rodák z Beckova pôsobil ako farár v Brezovej pod Bradlom a Hlbokom. S Ľudovítom Štúrom sa zoznámil počas štúdií na evanjelickom lýceu v Bratislave. Bol aktívnym členom viacerých buditeľských spolkov (Společnost česko-slovanská, Vzájomnosť). Najskôr bol stúpencom Jána Kollára a biblickej češtiny, neskôr však spolupracoval s Hodžom a Štúrom na kodifikácii spisovnej slovenčiny zo stredoslovenského nárečia.
V roku 1848 sa stal prvým predsedom Slovenskej národnej rady a zároveň viedol slovenských dobrovoľníkov, ktorí spolu s rakúskymi cisárskymi vojskami bojovali proti Maďarom. Po revolučných meruôsmych rokoch (1848-49) bol Hurban odstavený od politiky a žil pod prísnym policajným dohľadom. Ani vtedy sa nevzdal boja za práva slovenského národa a v roku 1861 pomáhal Štefanovi Markovi Daxnerovi v práci na Memorande národa slovenského, rovnako spoluzakladal Maticu slovenskú. Aj napriek zákazu politicky vystupovať ostro kritizoval národnostné pomery v Uhorsku po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní, za čo bol v roku 1869 šesť mesiacov vo väzení. 
Hurban sa zaslúžil nielen o nárast národného uvedomenia, ale aj o rozvoj slovenskej literatúry, publicistiky a žurnalistiky. Sám ako novinár prispieval a pomáhal vydávať niekoľko periodík (Hronka, Slovenské národné noviny, Pešťbudínske vedomosti). Okrem toho vydával almanach Nitra, ktorý poskytoval priestor slovensky píšucim autorom. 
So svojou manželkou, prvou slovenskou herečkou Annou Jurkovičovou, mal 9 detí. Jedným z nich bol spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský. Po J. M. Hurbanovi je pomenované mesto, planéta, ale aj viac ako 60 ulíc na Slovensku, vrátane tej v Malackách. 
Text a neoznačené foto: M. Binčík



Pre pridanie komentára musíte byť zaregistrovaný a prihlásený!


Zatiaľ nebol pridaný žiadny komentár



Zmeniť / odstrániť cookies
Created by OXIDE, s.r.o.