Malacky.sk: Úvodná stránka

Profit | 5.10.2010 | Ľudia peniaze podnikanie, 20,21,22,23,24,25,26 | Palo Hlubina, Radovan Žuffa, Pavel Kováč
|< < ^ > >|

Golf a peniaze patria už akosi k sebe. Je to najmä preto, že človek, ktorý golf nehrá, si s týmto športom spája mená ako Tiger Woods, obrovské zárobky, smotánku a exkluzívne destinácie. Golf je však, akokoľvek to môže znieť čudne, predovšetkým šport pre masy. Hoci o Slovensku to zatiaľ neplatí a veľké investície do areálov, ktorých máme stále veľmi málo, sa do čiernych čísiel dostanú až po desiatkach rokov. Ak vôbec. Dá sa na Slovensku vybudovať úspešný rezort? Profit ponúka príbehy ľudí, ktorí sa o to snažia.

Na Slovensku je zhruba šesťtisíc registrovaných hráčov golfu. Veľa? Úboho málo. Veď len susedné Česko ich má okolo 50-tisíc a spustilo program, ktorý chce do troch rokov získať pre golf stotisíc ľudí. To by už bola v úvode spomínaná masa. Ale to hovoríme o krajine, ktorá mala z tohto regiónu najlepšie štartovacie podmienky na golf, hru, ktorá najskôr niesla nálepku buržoáznej zábavky a neskôr snobskej záležitosti. Lenže ak by to tak bolo, nemohli by golf vo svete hrávať milióny ľudí a nebol by najrýchlejšie sa rozvíjajúcim športom. Ľudia, ktorí sa v golfe pohybujú, či už ako hráči alebo ako podnikatelia, zhodne konštatujú, že na Slovensku chýbajú ihriská. Tých, ktoré majú deväť a viac jamiek, je iba trinásť, pričom štrnástkou je maďarské Dunakiliti, kde hrajú najmä Bratislavčania. Prečo tak málo? V prvom rade ide o vysokú investíciu, kde treba rátať s dlhou návratnosťou, často až v ďalšej generácii.

Preto majú niektoré golfové rezorty, najmä v dôsledku výpadku očakávaných príjmov z firemných eventov, problémy a kontrolujú ich už banky. A preto golf priťahuje skôr silných investorov s rozsiahlymi ďalšími aktivitami (Vladimír Soták na Táľoch, skupina Krajňák – Kamarás vo Veľkej Lomnici, Ivan Kmotrík v Skalici), ale aj tvrdých pozemkových hráčov, na ktorých napríklad zamrzol podnikateľský zámer skupiny okolo hokejistu Miroslava Šatana vo Veľkom Bieli. Golfový areál potrebuje veľký priestor. Sceliť na Slovensku pozemok takýchto rozmerov je adrenalínové dobrodružstvo. Susedné

Česko má výhodu, keďže v minulosti sa v rámci pozemkového práva parcely nedelili, ale vlastníctvo preberal vždy jeden dedič, spravidla najstarší syn. Nevznikali tak malinké úseky pôdy, ktoré vlastní spektrum rôznych ľudí. Do tretice, golfový areál má zmysel len vtedy, ak je neďaleko iného golfového ihriska (čo je zdanlivo marketingový paradox), prípadne ak je v blízkosti iného zaujímavého miesta, ktorému svojou existenciou dáva pridanú hodnotu. To si od manažérov ihrísk vyžaduje skôr spoluprácu ako boj o klienta, čo je na Slovensku stále menej častý jav.

Profit oslovil niekoľkých ľudí, ktorí sa napriek tomu do golfu rozhodli investovať peniaze aj čas. Každý inak.

Jaroslav Kachlík je prvý podnikateľ, ktorý na Slovensku začal s výstavbou ihriska. Dnes vlastní dve, v Bernolákove a Malackách.

Sylvia Hrušková je generálna riaditeľka tatranského golfového areálu Black Stork, ktorý začal budovať jej otec spolu s ďalšími investormi. Dnes je to jeden z najväčších a najživších rezortov.

Peter Zálešák je úspešný podnikateľ, ktorý sa rozhodol investovať do golfu. Popálil sa hneď na začiatku, ale ide ďalej. Jozef Munka sa venuje výstavbe golfových ihrísk celý život. Aktuálne jeho rodinná firma dokončuje golfový areál, ktorý chce prilákať pre golf bežných ľudí. Michal Oravec začal s golfovým areálom bez krytia veľkého investora. Dnes má jeho klub v Lozorne najväčšiu členskú základňu na Slovensku a dokáže sa uživiť.

Alexander Medek nevlastní ihrisko, má ho v prenájme a stavil na golfový manažment, ktorý má do areálu prilákať ľudí. Vyšlo mu to.

PRVÉ A NAJŤAŽŠIE. Bratislavský architekt Jaroslav Kachlík je prvý podnikateľ, ktorý na Slovensku začal s výstavbou golfového ihriska. Keď si prenajal park v Bernolákove, golf ešte nehrával. Učil sa ho v zahraničí až potom. Financie získaval z iných svojich podnikateľských projektov. Dnes vlastní najväčší spojený rezort na Slovensku, Black and White, ktorý má dovedna 55 grínov v Bernolákove a Malackách. „Osemsto členov v spojenom rezorte je znakom jeho úspešnosti,“ hovorí J. Kachlík. Skupina nadšencov okolo neho založila prvý klub v historickom parku okolo zdevastovaného kaštieľa v Bernolákove už v roku 1993. J. Kachlík vybudoval nielen ihrisko v Bernolákove pri Bratislave, ale vlani otvoril aj ďalšie v Malackách. Predovšetkým Black River v Bernolákove má povesť najťažšieho ihriska v Európe.

J. Kachlík má na výstavbu ihrísk iný pohľad ako väčšina investorov na Slovensku a túto skutočnosť sám hrdo prezentuje. Pozerá vraj viac do budúcnosti a tvrdí, že ak by chcel urobiť ľahké ihrisko, ktoré priláka veľa hráčov, mohol tak urobiť. Za peniaze, čo preinvestoval v Bernolákove, by mohol postaviť štyri obyčajné ihriská. Nechcel to. Vraj pozerá, kam smerujú trendy, golfový areál je totiž dlhodobá investícia. „Keď prídete do štandardne rozvinutej krajiny, zoberme extrém v podobe USA, máte ihriská rozdelené horizontálne podľa prostredí a vertikálne podľa luxusu a ceny. V každom regióne je takáto štruktúra. Na Slovensku to takto zatiaľ nie je. Musíte sa niekam zaradiť. Musíte byť charakteristický. A ja som si povedal, že nechcem postaviť jednoduché, lacné, komerčné ihrisko. Lebo to sa naplní slabými hráčmi a tam aj skončí. Toto ihrisko má väčšie ambície,“ zdôrazňuje. Tvrdí, že na okamžitý biznis už rezignoval.

„Ihrisko sa stavia na dvesto rokov. Preto sa môžu zdať niektoré aspekty Black River ešte dlho nepochopené. Na Slovensku, ktoré má málo golfistov, je postaviť náročné ihrisko takmer až ekonomický paradox. Ale z hľadiska budúcnosti sa potrebujete od štandardných ihrísk odlíšiť. Ale tým idete do iných rizík.“ J. Kachlík vysvetľuje, že investovanie peňazí do golfu je špecifické pre každú krajinu.

Česko malo dobrý štart, pretože tam existovala golfová tradícia, aj za totality si dokázali udržať niekoľko ihrísk. V Poľsku si golf budujú bohatí ľudia, ktorí to majú ako zábavku a o nejakej návratnosti alebo ekonomickej efektívnosti vôbec nerozmýšľajú. Maďarsko má viac ihrísk ako Slovensko, ale ešte menej hráčov golfu. Južným susedom sa dosiaľ nepodarilo prelomiť povesť golfu ako aktivity pre smotánku. Aj v Rakúsku majú mnohé rezorty problémy. „Hoci je to veľmi golfovo vyspelá krajina s vyspelou infraštruktúrou, má len 25 percent ihrísk, ktoré prinášajú zisk a tým splácajú investíciu. Ďalšie do hranice 60 percent sa držia presne na vode, teda zhruba to, čo získajú, aj spotrebujú. Tam sa už nedá hovoriť o návratnosti.

A zhruba 40 percent golfových ihrísk je v hlbokých stratách,“ tvrdí J. Kachlík a dodáva: „Mám to od prezidenta jedného veľkého rezortu, ktorý si dal urobiť takúto štúdiu pre investorov.“

ZRADNÉ ÚVERY. Podľa podnikateľa je najhorší variant financovania golfového ihriska úver. Vraj, ak aj človek má peniaze, existuje stotisíc lepších možností investovať.

„Keby som mal hodnotiť úspešnosť golfového priemyslu na Slovensku, je to o držaní sa na vode a horšie,“ uvažuje J. Kachlík a dodáva, že z dlhodobého hľadiska sa menia podmienky a situácia aj na Slovensku. Samotný golf môže byť stratový, ale aktivity okolo neho vyrovnávajú rozpočet do pozitívnych čísiel. „V tejto synergii to môže byť zaujímavé. S hotelmi, apartmánmi a podobne.“

Jedna z vecí, ktoré môžu do golfu na Slovensku priniesť peniaze, je golfový turizmus. Golfisti totiž veľmi radi cestujú a skúšajú nové ihriská. Na golfovej dovolenke však chcú odohrať viac ihrísk, a preto potrebujú viacero areálov blízko seba. Na Slovensku tieto podmienky spĺňa zatiaľ len západ krajiny, kde je šesť ihrísk, dve ďalšie sa stavajú a blízko sú aj ihriská susediacich štátov. Práve preto, že Black River nemôže opakovane osloviť bežného hráča golfu, pre ktorého je priveľmi náročné, musí sa J. Kachlík spoliehať na zahraničných turistov, ktorí ho zámerne vyhľadávajú. „Práve nedávno u nás bola skupina dvadsiatich Švédov s viceprezidentom hokejového zväzu.

Zapáčilo sa im, že za štyri dni môžu hrať v troch krajinách. Vybrali si Dunakiliti, potom hrali v Malackách, vzápätí chceli ísť do Rakúska na Fontánu, ale bolo zaplavené, tak išli na Black River. Prídu, zahrajú si, zabavia sa, odídu. Nám sa v tejto oblasti pred krízou darilo, chodilo najmä veľa severanov. Pre nich je Black River veľká výzva.“

Sám J. Kachlík však polemizuje, aká je periodicita návštev týchto ľudí. „Vlani bolo menej cudzincov, teraz sa situácia opäť zlepšuje. Je to cesta, ale nemôžete čakať, že príde sama. Musíte pre to urobiť strašne veľa.“ J. Kachlík hovorí, že do budúcnosti chce marketing zamerať okrem Česka a Rakúska práve na sever, do Fínska a Švédska. Najmä Švédsko je veľmi zaujímavá oblasť. Vzhľadom na krátku golfovú sezónu a na to, že sú zvyknutí cestovať a radi sa vracajú na miesta, ktoré si obľúbili.

BONUS PRE TATRY. Sylvia Hrušková je generálnou riaditeľkou golfového areálu Black Stork v tatranskej Veľkej Lomnici a je tiež viceprezidentkou Slovenskej golfovej asociácie, členkou Championship Committee Európskej golfovej asociácie a medzinárodnou rozhodkyňou golfu. Hneď skraja v súvislosti s golfom a biznisom pripomína, že stredná Európa a vyspelý golfový svet sa porovnávať nedajú.

„Kedysi to fungovalo tak, že existovalo sto-dvesto nadšencov, ktorí začínali hrať golf. Urobili si najskôr provizórne ihrisko a ako ho postupne budovali, rástla aj hráčska základňa. Dnes majú tieto ihriská v západnej Európe sto a viac rokov a dávno splatené všetky investičné náklady. Členské príspevky sa počítajú podľa nákladov na ihrisko v danom roku, ktoré sa rozdelia počtom členov. Preto majú niektoré ihriská aj tisíc členov. Toto je model starých klubov a ihrísk, kde členovia sú často aj majiteľmi ihriska. Novodobé ihriská fungujú skôr na princípe majiteľ – prevádzkovateľ – členovia klubu.“

Slovenský golf sa však dlhé desaťročia nerozvíjal a dnes berie vývoj skratkou. Ihriská, ktoré majú byť atraktívne aj pre medzinárodnú klientelu, musia byť konkurencieschopné, a tým aj drahé. Pre slovenské golfové areály je podľa nej v tomto smere významná najmä dostupnosť a počet členov. S ich pribúdajúcim počtom sa ihrisko môže budovať. Tatranské má dnes 27 jamiek, pri ihrisku je aj prvotriedny hotel s kvalitnou reštauráciou. Samotné členstvo však nie je lacné. „Lomnický golfový klub má vyše 630 členov, s pribúdajúcim počtom členov sa rozrastalo ihrisko a rástli aj vstupné poplatky. Členstvo je predajné, a tak tí, čo vstúpili za nižšie poplatky a neskôr z rodinných či zdravotných dôvodov prestali hrať, na tom neprerobili. Začínali sme na úrovni desaťtisíc korún, dnes je to sedemtisíc eur pre dospelého člena, juniori platia tisíc. Každý člen platí ešte ročný poplatok, ktorý je u nás päťsto eur, po zaplatení môže hrať aj každý deň od rána do večera bez ďalších poplatkov. Tu by sa dalo porovnávať so vstupmi do fitnesu, na lyže, či ľadovú plochu.“

Prvotná investícia Black Storku sa postupne spláca vďaka predajom nehnuteľností v úzkom kontakte s golfovým areálom. Ale S. Hrušková pripomína, že je dôležité postaviť realistický koncept a financovanie hneď na začiatku. Golfový projekt v Tatrách vymyslel v roku 1984 otec Sylvie, podnikateľ Jiří Hruška. Chcel dodať Tatrám pridanú hodnotu nad rámec toho, čo ponúkali. Keď bol v roku 1984 v západnom Nemecku pri podpisovaní vládnej dohody s Ruhrgazom, dokument sa pripravoval na golfovom ihrisku. Vtedy sa s golfom stretol prvý raz a zapáčil sa mu. Druhým hlavným lídrom projektu v Tatrách bol a dodnes je známy košický podnikateľ Ladislav Krajňák.

Na začiatku realizácie v roku 1999 bolo šesť ľudí, ktorí zakladali klub, ale golf ešte nehrávali. Do financovania sa akosi nechcelo ísť žiadnej banke, nakoniec to jedna z nich riskla. „Keby nám nepožičala peniaze, tak asi nezačneme,“ spomína S. Hrušková.Podľa nej každý, kto ide do golfového biznisu nielen na Slovensku, je tak trochu blázon. V tom dobrom zmysle slova. „Netuším, aké sú zámery iných majiteľov, je to tak trochu firemné know-how, o ktorom sa nehovorí. Pre mňa ako viceprezidentku SKGA je dôležitá predovšetkým športová stránka a rozvoj golfu.“

OD TRÁVNIKOV KU GOLFU. Jozef Munka sa ku golfu dostal cez trávy. Pestoval trávniky, zakladal ich na futbalových štadiónoch (urobil ich vyše štyridsať, vrátane tých najväčších v Česku a na Slovensku), pracoval pre švajčiarsku spoločnosť Orag, ktorá zastupovala americké firmy na údržbu zelene. Z trávnikov si urobil aj vedeckú ašpirantúru. Keď sa Orag delila, odkúpil jej časť a urobil z nej Orag Slovakia. „Začali sme menšími akciami. Napríklad sme robili na Táľoch driving a putting grín. Potom si nás vybral majiteľ z Čeladnej na areál, ktorý tam vybudoval-- teraz sa tam hrá Czech Open. Venoval som Čeladnej pár rokov zo života, pretože som tam okrem zimy v podstate býval. Robili sme aj Black Stork, Rajec, Piešťany, Rožňov, podieľali sme sa na stavbe ihriska v Košiciach a v Bernolákove – Parku,“ vymenúva slovenské golfové rezorty.

Z firmy medzičasom urobil rodinný biznis, jeho syn Martin navrhuje golfové ihriská a Marek je finančný riaditeľ. Logickým vyústením toho všetkého a trochu aj dielom náhody bolo, že sa vlani pustili do výstavby vlastného golfového areálu Green Resort v Hrubej Borši pri Senci. Zatiaľ je otvorená driving range a šesťjamková akadémia. Budúci rok chcú otvoriť deväťjamkové ihrisko a o ďalší rok už 18-jamkové s clubhousom.

Zvolili si v zahraničí bežný model financovania, keď sa popri ihrisku predávajú pozemky s rodinnými domami a chatami a ich majitelia sa automaticky stávajú členmi golfového klubu. Pôvodne chceli dať rezortu prívlastok Family, aby ilustrovali, že chcú golf sprístupniť každému. „Nechceli sme, aby mal niekto mindráky, že ide hrať golf, ale aby to bola úplne bežná športová činnosť. Prídu z práce a idú si trochu zahrať,“ osvetľuje filozofiu areálu J. Munka a dopĺňa, že práve deň pred rozhovorom mal stretnutie s riaditeľom gymnázia, s ktorým sa dohodol, že jeho škola môže využívať golfový areál pre svojich študentov. Rezort navrhovali tak, aby poskytoval dostatok komfortu aj pri bývaní, ihrisko a obytná časť budú oddelené jazerom. „V USA som videl, že pri niektorých rezortoch sú pred domami naťahané veľké siete, aby zachytili loptičky, ktoré by mohli dopadnúť na pozemky. Takouto cestou sme ísť nechceli,“ hovorí J. Munka.

Najväčším problémom bolo podľa neho odkúpiť všetky pozemky. „Bez pozemkov môže človek sedieť aj na miliónoch, ale nevybuduje nič. Niekde na východe nie je problém skúpiť parcely aj za korunu, ale kto bude dnes chodiť hrať napríklad do Svidníka?“ Mal šťastie, že zväčša natrafil na ľudí, ktorí pozemky zdedili, žili ďaleko a boli radi, že ich predajú. Výhodou golfového areálu je podľa neho tiež to, že okolité pozemky sa zatraktívnia, stúpne ich cena. „Ale u nás to nefunguje tak ako napríklad v Holandsku, kde som poznal človeka, ktorý si prenajal driving range, z výnosov zafinancoval deväťjamkové ihrisko a z neho časom urobil osemnástku,“ porovnáva J. Munka.

NAJVÄČŠÍ KLUB. Profesionálny golfový tréner a viceprezident Asociácie golfových profesionálov (PGA) na Slovensku Michal Oravec je však príkladom toho, že to tak predsa len ide. V Lozorne pri Bratislave začal budovať golfový areál pôvodne ako cvičné odpalisko. Sám hovorí, že štartoval z hlbokého mínusu. Ale investovaná energia a peniaze sa vyplatili, ľuďom sa driving range zapáčil a dnes má podľa neho Golf club Pegas najširšiu členskú základňu na Slovensku. Zarobené peniaze investoval naspäť do golfu a areál rozšíril o deväťjamkovú akadémiu. Ihrisko je pomerne jednoduché, ale má zvláštnu príťažlivosť. V čase našej návštevy bolo na ňom dosť ľudí aj v dopoludňajších hodinách. Podľa M. Oravca chodia hrať najmä podnikatelia, ale nie preto, že by si to mohli dovoliť len oni. Je to najmä o čase.

Golf si vyžaduje veľa času a najlepšie si ho vedia zariadiť práve ľudia na voľnej nohe alebo z biznisu. „Aj keď tu je 120 ľudí, netlačia sa,“ hovorí o kapacite ihriska. „Stratové nie je, ale človeka to musí baviť, pretože tu treba byť neustále. Mňa baví hrať golf aj trénovať. Je tu zamestnaných päť trénerov, ťažisko dávame na mládež. Ale hovorím, že máme Boží dar, že sme blízko pri Bratislave aj pri diaľnici, lebo táto spádová oblasť je vynikajúca. Rakúšania raz robili štúdiu, z ktorej vyplynulo, že čo je do polhodiny autom, je ešte stále prímestské ihrisko. Takže areály v tomto okruhu by nemali mať problémy. Réžia ihriska sa dá vykryť z členského,“ opisuje zákonitosti svojho golfového biznisu.

Aj on súhlasí s tým, že viac ihrísk pokope nie je konkurencia, ale lákadlo. „Boli sme na Rodose, tam je jedno ihrisko. Bolo prázdne. Idete do Turecka, tam máte 15 ihrísk a všetky sú plné. Lebo keď niekto príde na golfovú dovolenku, nechce hrať celý týždeň na jednom ihrisku. Tu keď bude päť ihrísk, nebude to konkurencia, jedno ihrisko bude pomáhať druhému. Členská základňa bude širšia. Najmä keď je viac ihrísk, príde viac ľudí,“ hovorí a dodáva, že svoj golfový areál berie najmä ako miesto, kde sa ľudia môžu golf naučiť, zdokonaliť sa. A keď sú lepší, idú hrávať na iné ihriská.

GOLF NA PRENÁJOM. Podnikateľ Alexander Medek, člen Prezídia Slovenskej golfovej asociácie, sa ku golfovému biznisu dostal v Maďarsku, hneď za jeho hranicami, v dedinke Dunakiliti. Klub však dnes nesie názov Pressburg golf club, sú v ňom slovenské nápisy, hrá tam aj slovenské rádio, a tak sa maďarské Dunakiliti vlastne radí k obľúbeným „bratislavským“ ihriskám. Za to, že sa A. Medek ku golfu dostal, vďačí manželke. Mala vyštudovanú hotelovú školu a túžila po vlastnej reštaurácii v Rakúsku. Keď sa naskytla možnosť jednu si prenajať, bola v golfovom areáli v Hainburgu. „Išiel som tam párkrát za ňou a videl som, že golf hrajú rôzne vekové kategórie.

Dovtedy som si myslel, že je to šport skôr pre ľudí vo vyššom veku, ktorí sa môžu na starobu prejsť v príjemnom prostredí a sem-tam pritom udrú do loptičky. Potom som začal hrať a rýchlo som dospel k názoru, že už som na golf starý, ak chcem dosiahnuť dobré výsledky. Šancu majú len deti, ktoré začnú v piatich, maximálne v siedmich rokoch,“ usmieva sa A. Medek. Ale keď sa neskôr naskytla možnosť prenajať si golfový areál v Dunakiliti, využil ju. Zapáčilo sa mu pekné prírodné prostredie, ktorému dominuje malý zámoček, donedávna fungujúci ešte ako hotel. Majiteľom je starý klenotník. Pri zámočku chcel mať udržiavaný park a prišiel na to, že jedinou možnosťou, ako mať z neho ešte aj nejaký prínos, je vybudovať golfové ihrisko,“ hovorí A. Medek. Hoci má areál v prenájme, s klubom vraj nie je v strate. Je to však o športovom marketingu.

Musí prilákať ľudí, robiť pre nich zaujímavé turnaje. Veľkou výhodou je blízkosť hlavného mesta, do Dunakiliti sa dá dostať z Bratislavy do 25 minút. „Stále sa robia zmeny. Golfové ihrisko rastie, robila sa chiping area, natiahli sa niektoré odpaliská, zväčšili a rozšírili sme viaceré gríny. Stále máme nové plány, aj keď je ihrisko len v prenájme. Ale je to dobrá investícia, pretože to, čo zainvestujete, sa vám aj vráti,“ tvrdí A. Medek, ktorý teraz ako predseda predstavenstva pomáha rozbiehať aj golfový areál v Šajdíkových Humenciach. A to sa vraj golfu ako podnikaniu zo začiatku bránil, pretože ak chcete byť úspešný, musíte to robiť naplno a paradoxne potom zostáva menej času na samotnú hru.

Na Slovensku je podľa neho málo ihrísk. Spomenie si tiež na golfové agentúry, ktoré síce nevlastnia ihrisko, ale snažia sa prostredníctvom turnajov prilákať golfistov. „Považujem ich, bude to asi kruté slovo, za príživníkov golfu. Predtým som vítal ich činnosť, keď bola potrebná osveta. Bolo to dobré na to, aby sa ľudia mohli dostať do zahraničia na turnaje. Dnes sa však každé ihrisko snaží venovať napríklad aj mladým talentom, zatiaľ čo agentúry sa venujú len tým, čo už hrajú golf, aby z nich dostali peniaze a dostali ich na ihrisko. Uznal by som to, keby som videl ich spätnú odozvu, že by časť peňazí vrátili do golfu, ale nestáva sa to.“

K téme, či je golf už na Slovensku vnímaný viac ako šport, alebo stále je to ešte aktivita pre vyvolených, hovorí: „Myslím, že už je to pomaly na prelome. Treba si uvedomiť, že v USA hrá golf vyše dvadsať miliónov ľudí a sú tam bežné verejné ihriská, ako je naše v Dunakiliti za veľmi malý poplatok. Je potrebné, aby ľudia začali brať golf ako šport pre všetky vekové kategórie, ako je to napríklad s lyžovaním. Dal som si námahu a porovnal som cenu lyžovania s cenou golfu. Vyšlo mi, že golf je o tretinu lacnejší.“

Známe mená v golfových kluboch

O tom, že známi športovci, hudobníci či podnikatelia prepadli golfu, sa píše často. Občas sa známe mená objavia aj vo vedení golfových klubov. Simona Bubánová je napríklad členkou prezídia golfového klubu Pegas v Lozorne. Magda Vášaryová je prezidentkou Golf klubu Skalica.

Michal Arpáš je zas predsedom prezídia Spa-Golf klubu v Piešťanoch. Milan Kňažko je členom správnej rady Golfového klubu Gray Bear na Táľoch, ale zároveň silno propaguje Skalicu. Kamila Magálová je prezidentkou golfového klubu Elán Bratislava pri rodinnom hoteli v Čiernej Vode.

Zelená karta – áno či nie?

Ak chce golfista hrať na väčšine slovenských ihrísk, potrebuje k tomu oprávnenie na hru, takzvanú zelenú kartu. Treba do nej investovať niekoľko stovák. Česi od nej pomaly upúšťajú, na Slovensku sa ešte stále vyžaduje. Nie je zbytočnou brzdou pre rozvoj golfu? Michal Oravec, majiteľ golfového ihriska v Lozorne, tvrdí, že v našich podmienkach je stále potrebná. „Vo Veľkej Británii a v USA má golf takú tradíciu, že aj negolfisti vedia, ako sa pri ňom správať. Keby u nás prišla na golf partia štyroch negolfistov bez zelenej karty, ktorí o ňom nemajú ani potuchy, tak sú nebezpeční pre seba aj pre ostatných. Zelená karta je oprávnenie na hru, nie je to ani skúška. Úplne prvoradá je bezpečnosť, potom ide o to, aby neboli pomalí, nebrzdili ostatných a aby neničili ihrisko. Až nakoniec je výkonnosť. Za 12 až 14 hodín, ktoré treba na získanie zelenej karty, sa totiž nikto nenaučí hrať golf, ale už vie základné bezpečnostné pravidlá.“

M. Oravec ešte dodáva, že letiaca golfová loptička má rýchlosť aj vyše dvesto kilometrov za hodinu a vyskytli sa vo svete už aj nepríjemné úrazy u ľudí, ktorí nevedeli, ako sa na ihrisku pohybovať. Začiatočníci môžu trénovať v golfových akadémiách.