Malacky.sk: Úvodná stránka

17. november bol vyhlásený ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Práve v tento deň sa pred tridsiatimi rokmi začal proces demokratizácie Československa. V nedeľu 17. novembra sa v mnohých mestách dnes už bývalého spoločného štátu konali spomienkové podujatia. 30. výročie Nežnej revolúcie však zostáva témou číslo jeden počas celého novembra, a to aj v našom meste v rámci niekoľkých oslavných podujatí.Čo sa dialo priamo v Malackách počas pamätných jesenných dní roku 1989? Zalistovali sme v archíve mestských novín a zároveň sme oslovili niekoľkých priamych účastníkov, aby sa s nami podelili o svoje spomienky.

Generálny štrajk
17. novembra začal pád komunistického režimu v Československu. O niekoľko dní neskôr sa k revolúcii pripojili aj Malačania. Podrobnosti o priebehu týchto udalostí v novembri 1989 v Malackách zaznamenal na stránkach mestskej kroniky Dr. Pavol Hallon.

Na 27. novembra bol vyhlásený generálny štrajk. Už predtým sa aj v našom meste šírili letáky vyzývajúce na odpor proti komunistickému režimu a na demokratizáciu verejného života. Plagáty boli písané rukou, ale aj na písacom stroji - pri kopírovaní pomohol xerox. V nedeľu 26. novembra bolo mesto zaplavené plagátmi vyzývajúcimi na generálny štrajk, ktorý sa mal konať o deň neskôr napoludnie. Plagáty boli vo výkladoch obchodov na námestí a v ďalších uliciach mesta. Tieto letáky boli stále stŕhané hliadkujúcimi komunistami a členmi mestského národného výboru (MsNV). Na niektorých plagátoch sa objavili nápisy: „Stŕhači plagátov, hanbite sa.“

Štrajk sa začal podľa plánu na námestí, ktoré sa naplnilo ľuďmi v priebehu pätnástich minút. Nad hlavami viali československé zástavy a ozývali sa rôzne heslá (Slobodu, slobodu; Preč s KSČ; Chceme slobodné voľby, atď.). Dav sa pohol z námestia smerom k Tatre a odtiaľ k farskému kostolu. Potom išiel sprievod ku gymnáziu, kde sa k nemu pripojili študenti. Z gymnázia pokračoval sprievod zase na námestie. Podľa Hallona sa v ňom zišlo okolo 3000 ľudí.

Dav pred budovou MsNV (dnešný okresný súd) skandoval, že chce vidieť predsedu (obdoba dnešnej funkcie primátora). Tento sa objavil v okne na poschodí a krátko zakričal „Som s vami.“ Dostalo sa mu vypískania a skandovalo sa „Neskoro, neskoro…“ To isté sa stalo i podpredsedovi, ktorý prehlásil, že sú ochotní k serióznemu dialógu.

Zástupcovia revolučnej organizácie Občianske fórum (OF) sa dostali do miestnosti mestského rozhlasu a čítali do mikrofónu rôzne prehlásenia. Tým štrajk v Malackách skončil. Ďalšie manifestácie boli 28. novembra a 3. decembra. Minimálne jedna z manifestácií v Malackách prebiehala v Zámockom parku pod tribúnou vedľa futbalového ihriska. Prehlásenie k davu prečítala Zuzana Chrustová. Jeden z účastníkov manifestácií hovorí, že ľudí vtedy k účasti na mítingoch inšpirovali televízne prenosy z Bratislavy. Pamätá si to prekvapenie, že v televízii dávali prenosy z demonštrácií proti vláde, „skoro by som povedal, že ani dnes by nedostali toľko priestoru.“

Vznik kresťanskodemokratického klubu a VPN
V meste vznikol kresťanskodemokratický klub, ktorého členmi sa podľa kroniky stali dve tisícky Malačanov. OF sa premenovalo na Verejnosť proti násiliu (VPN), jej malacká pobočka vznikla 28. novembra a prihlásilo sa do nej 717 občanov. O dva dni neskôr sa vytvoril akčný výbor, ktorý tvorili Milan Ballay, Alena Uváčiková, Vladimír Šíp, Viera Suchá, Marcel Orth, Dušan Dobrovodský, Luboš Klíma, Stano Bellan, František Klíma, Luboš Sloboda, Dušan Šuster, Daniela Gondová, Miroslav Danihel, Eva Handlová a Jozef Pavlák. Z nich prví štyria boli oprávnení konať v mene VPN.

Skupiny aktivistov v Malackách a okolí organizovali mítingy a pomáhali zakladať miestne pobočky VPN. Viedli sa tiež dialógy s predstaviteľmi padajúceho režimu. Cieľom týchto dialógov podľa kronikára bolo, aby sa do vládnutia mohli zapojiť i občania, ktorým to doteraz pre ich politické alebo náboženské presvedčenie nebolo umožnené. Jednalo sa o znížení počtu členov KSČ v MsNV. Rokovania neboli veľmi úspešné, lebo mestskí funkcionári nechceli zo svojich pozícií ustúpiť a mandátov sa vzdať. Pôvodnými členmi Rady boli Pavol Sedlák, Aladár Valent, Fredo Lazarčík, Jozef Sloboda, Mária Vejmelková, Irena Reifová a Anton Sakaláš. Po novembri nakoniec Radu MsNV doplnili traja členovia – Ján Danišík, Ivan Stanislav a Milan Kučera. Predsedom MsNV zostal Jozef Kozel, podpredsedami Ladislav Malášek a Michal Janči.

Akční študenti
Svoje požiadavky počas revolúcie sformulovali aj študenti malackého gymnázia a prezentovali ich na stretnutí s podpredsedom MsNV Ladislavom Maláškom za účasti profesorky gymnázia Dr. Mojžišovej. Gymnazisti žiadali prešetriť a oznámiť výsledky udalostí zo 17. novembra v Prahe. Okrem toho sa požiadavky týkali aj života v Malackách. Chceli, aby sa zlepšila úroveň časopisu Malačan, aby bola v meste venovaná zvýšená pozornosť ekológii a aby bola verejnosť informovaná o výstavbe v meste. Zaujímavou bola tiež žiadosť predĺženia otváracích hodín v telocvičniach do 22. hodiny.

Napriek eufórii revolučných udalostí prebiehalo prevzatie moci v Malackách plynule a bez väčších problémov. Rada MsNV ukončila svoje pôsobenie po slobodných komunálnych voľbách v roku 1990, na základe ktorých vzniklo nové mestské zastupiteľstvo.

Spomienky priamych účastníkov dnes

„Bola som vtedy prváčka na stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity. Chodili sme na demonštrácie v Bratislave, ale aj mimo naše hlavné mesto. V špeciálne vypravenom vlaku sme viezli letáky napríklad do Kremnice a ďalších slovenských miest, kde sme sa zároveň zúčastnili na protestoch,“ aktuálne zaspomínala Zuzana Chrustová, ktorá pred tridsiatimi rokmi prečítala prehlásenie v Zámockom parku.    

O spomienku na november 1989 sa s nami podelil aj bývalý člen akčného výboru, historik Stano Bellan: „Napriek tomu, že režim ešte vystrkoval zuby, v globále bol už len na smiech. To premaľovávanie percent na počesť zjazdov na prvomájových transparentoch. A kto ich niesol, dostal za tú hanbu o lístok na víno navyše. Ten koniec už bola zlatá éra politických vtipov a ľuďom už boli smiešne i nezmyselné rady na všetko. To bol ale smiech zo zúfalstva. Všetko hnilo od základu. Odrazu išlo všetko tak neuveriteľne rýchlo, že sme to nestíhali dosť domyslieť dopredu. Keď sa raz na nás všetkých toho výboru v Malackách zabudne, malo by tu ostať meno Vlada Šípa. On bol na to pripravený a vedel. Ostatní sa pridali z rôznych dôvodov. V tých dňoch sme raz išli v noci po chodbe Národného výboru a dozvedeli sme sa, že za Prahou sa zhromažďujú Milície a chystajú sa na ozbrojený potlačenie nepokojov. Povedal len: Ak sa nájde niekto, kto vydá povel, vyber si kandeláber, kde budeme visieť. Zasmiali sme sa a vôbec sme si nepripustili, že ráno to môže byť pravda. Ale nebol čas na dlhé uvažovanie a adrenalínu sme mali plné žily. Myslím, že skoro nikto nevedel, čo chceme, ale vedeli sme, že toho, čo je, už bolo dosť. Dnes mnoho ľudí nadáva a ľutuje toho. V každom prípade to najviac, čo sme dosiahli je, že práve oni môžu verejne nadávať na vládu a smiať sa na politikoch a nikto ich za to nezatvára a nenesú si to v kádrových posudkoch. Sloboda prejavu a rozhodnutia o svojej životnej ceste je viac ako sme dúfali, že ešte zažijeme.“

Svoje vyznanie nám tlmočila aj ďalšia členka akčného výboru, v súčasnosti stredoškolská učiteľka z Gymnázia v Malackách, Daniela Gondová: „Sedím nad pár číslami novín Echo Záhoria a spomínam na dni a dlhé večery, keď sme ich chystali v bytoch členov malackej Verejnosti proti násiliu. Na týždeň, keď sa protestovalo proti pražským zásahom a lámali sa dejiny... Na zákaz, ktorý sme dostali v škole, čo len slovkom pred študentmi spomenúť pražské a neskôr bratislavské manifestácie, na to, ako zaklopali študenti v zborovni a spýtali sa ma, či by mohli ísť so mnou do Bratislavy, lebo rodičia ich nechcú pustiť samých. Na možnosť, že padne príkaz a k slovu prídu zbrane. Na nadšenie a energiu na Námestí SNP, vo vlaku do Bratislavy či späť. Na vyučovanie, keď som študentom povedala, že práve teraz budú môcť francúzštinu naozaj používať v skutočnom živote, ale treba sa ju učiť... tak sme poctivo pracovali, slovko po slovku, vetu po vete, textík po textíku. Na noc pred generálnym štrajkom, keď sa naozaj malo ukázať, kto a či sa do štrajku zapojí. Na môj písací stroj, ktorý som otvorila v tú noc, nedalo sa spať a napísala som textík, možno pre seba, ale potrebovala som si, možno v tú chvíľu naozaj iba pre seba, vyjadriť svoje postoje. Na ráno, keď som prišla do školy a oznámila kolegom v zborovni, že sa zapájam do štrajku, pokladám na stôl môj text, ktorý podpisujem a tým vyjadrujem, že štrajkujem. Netreba za mňa robiť suplovanie, učiť idem, len chcem, aby bolo jasné, že som v štrajku. Na najstarších aj mladších študentov našej školy, ktorí ma nesklamali a všetkých by som vyobjímala za to, že prišli oznámiť, že vstupujú do štrajku a chcú sa vyjadriť. Či som bola hrdá na nich, keď som ich videla spievať na zhromaždení v telocvični našu hymnu, ich, o ktorých schopnosti zaspievať hymnu bola v to ráno vyjadrená pochybnosť.

Na manifestáciu v malackých uliciach a neskôr v parku, vyjadrujúcich sa študentov a hercov na scéne, ale aj na ľudí pred pódiom, ktorí prichádzali napriek neistote, čo sa môže udiať. Na zasadania poslancov mestského zastupiteľstva, odvahu a cieľavedomosť kolegov z VPN, na obdobie do júnových slobodných volieb, kedy mestské zastupiteľstvo zasadalo aj s členmi VPN a mali sme veľa práce.

Spomínam si, ako som pár mesiacov predtým, na letnej jazykovej stáži vo Francúzsku videla výklady s nápismi Liquidation totale, čo znamenalo totálny výpredaj, ale znelo to symbolicky, keď sme sa s kolegami zo stáže v novembri stretli na námestí SNP a povedali sme si: totálna likvidácia. Na to, ako dostali deti zo školy možnosť pobytu vo Francúzsku hneď v nasledujúce leto.

Malackám a študentom gymnázia som vďačná za to obdobie. A oni mi to vrátili niekoľko rokov na to. Cesty života ma potom viedli inde v súkromnom i profesijnom živote. Keď som sa ocitla v ťažkej rodinnej situácii, študenti a bývalí kolegovia zorganizovali charitatívny koncert. Veľmi mi vtedy pomohla pozornosť a sympatie, ktorých sa mi dostalo. Niekoľkokrát som sa pokúsila zistiť niečo o študentoch, ktorí ten koncert a zbierku zorganizovali. Kolegovia už tu nie sú alebo mi nevedia odpovedať – a tak rada by som sa chcela poďakovať. Ak môžem využiť tento priestor na vyjadrenie mojej vďačnosti: vy, ktorí ste sa akokoľvek podieľali na pomoci mojej rodine, anonymní, pre mňa neznámi študenti, ľudia, ktorí ste ma vlastne ani nepoznali a toľko ste boli ochotní urobiť, ďakujem vám z hĺbky srdca.  

Po takmer tridsiatich rokoch som sa v meste opäť ocitla a v súvislosti s obdobím okolo novembra 1989 až niekoľko rokov po ňom pociťujem obrovskú pokoru. Pred ľuďmi a ich odvahou, ktorú dokázali prejaviť, pred ich dôverou vo mňa, ktorú mi ukázali, pred ľudskosťou, do ktorej som mohla nahliadnuť alebo ju pocítiť.“

Boj za demokraciu nekončí
„Dnes, po desaťročiach, sa význam novembra 1989 relativizuje. Slovami aj skutkami. Niekde sa stala chyba. Revolúcia avizujúca zmenu, víťazstvo pravdy a lásky (podčiarknuté symbolom písmena V, vytvoreným z dvoch prstov), išla dostratena. Karel Kryl to postrehol veľmi skoro: Ach, lásko, co se s námi stalo, vždyť blbství zívající / nám véčka prstů vzalo i světlá světla svící / a správci staronoví dál v kalné vodě loví / zvuk mincí mezi slovy, co říci, co říci, co říci?“ uzatvárajú rozprávanie o novembri 1989 archívne noviny spred desiatich rokov.  

Keď sme súčasníkov na sociálnej sieti vyzvali, aby sa  s nami podelili o spomienky na Nežnú revolúciu, reakcie boli rôzne. „Mal som vtedy 14 rokov a bol som s otcom v Zámockom parku na mítingu, kde sa štrngalo kľúčmi. Keby som vtedy vedel, čo príde za dobu, tak ukradnem otcovi ten zväzok kľúčov a hodím ho do Maliny,“ napísal jeden z respondentov. Ďalší na jeho slová reagoval: „Úplne pomýlené tvrdenie. Odštrngali sme si vtedy slobodu a to je najdôležitejšie. To, ako s ňou naložíme, je len na nás. Teraz máme aj možnosť meniť veci k lepšiemu. Za socializmu to tak nebolo. Problémom je, že väčšina ľudí čaká, že to niekto urobí za nich...“

Demokracia je krehká a vôbec nie je samozrejmosť. Mladí by mali viac študovať dejiny, pretože im patria zajtrajšky v našej krajine. Rozprávanie k 30. výročiu Nežnej revolúcie  uzatvára spontánne vyjadrenie jedného z vedenia miestnej VPN, pána Milana Ballaya:  „S nostalgiou spomínam na tie hektické dni v novembri 1989, ktoré mi troška splývajú s augustom 1968. To som ako študent nastúpil na Strednú priemyselnú školu strojnícku v Dečíne. Štrajkovali sme na podporu Alexandra Dubčeka. Bol som ďaleko od domova a veľmi mladý, ale vedeli sme čo chceme – pád a zvrhnutie komunizmu. To sme ešte netušili, že tu budú vládnuť ďalších 21 rokov. A vládnu aj teraz, posledných 30 rokov...

Na ten pocit, keď sme V. Šíp, A. Uváčiková a ja vošli do budovy mestského národného výboru - do rozhlasovej miestnosti, nikdy nezabudnem. Do mikrofónu okrem nás prehovorili všetci tí komunistickí hodnostári ako náčelník Verejnej bezpečnosti (VB), predseda miestnej komunistickej strany, predseda národného výboru, ostatní mlčali. Pred úradom sa zhromaždilo veľa ľudí odhodlaných zmeniť veci v tejto krajine. Výmena predsedu a mestskej rady v Malackách prebehla dosť zvláštne. VPN na funkciu predsedu navrhovala mňa, no ja som si na to netrúfal a úprimne som hľadal náhradu. Navrhol som Vladimíra Moravčíka, no bola to prvá chyba VPN, za čo som sa neskôr pánovi Šípovi ospravedlnil. Druhá chyba bola, že sa do NR SR dostal Dušan Dobrovodský. To nám akosi ušlo, pán Dobrovodský nebol až taká podpora, a pretože sme veľmi dobre vychádzali s dekanom Augustínom Drškom, kresťanskí demokrati sa postarali o jeho preloženie. Lepšieho dekana Malacky nikdy nemali, bol ľudský a všetko čo robil, robil pre ľudí. A to má byť hlavným poslaním cirkevného hodnostára.

Spomínam na míting v Zámockom parku, ktorý som viedol. Zúčastnili sa na ňom herci Dušan Jamrich a Deana Horváthová. Prišlo niekoľko tisíc občanov.

Pamätám si, že sme chodili po malackých podnikoch – Závody ťažkého strojárstva, Kablex, Technické služby, Štátne majetky, navštevovali sme Nemocnicu s poliklinikou, Gymnázium Malacky a podobne. Zároveň sme chodili po dedinách, od Záhorskej Vsi cez Suchohrad, Jakubov, Gajary, Veľké a Malé Leváre atď. Všade to boli nepríjemné stretnutia s vedením národných výborov, ale za podpory občanov. A postupne sa diali zmeny - k lepšiemu, ale aj k nie tak dobrému. Veľmi nám pomáhali noviny Echo Záhoria, kde bol šéfredaktorom pán Uváčik.

Najväčšia chyba bola, že sa v Malackách dialo to, čo v Bratislave. Veľmi som to chcel zmeniť v koordinačnom centre VPN, ale mali také isté problémy - komunisti sa pretvarovali a tak sa dostali aj k privatizácii a postupne znovu k moci.
Z dvanásť programových cieľov VPN máme len slobodné voľby a slobodu, aj tú nie na sto percent. Je mi to ľúto.

Na Slovensku sa veci môžu zmeniť len s novými politikmi, ktorí nezažili komunistické vládnutie. Veď nám nestačili ani dve revolúcie, tak musíme urobiť tretiu - v slobodných voľbách vo februári 2020. Dosť bolo starých politikov, politici majú slúžiť občanom a nie naopak. Slovensko patrí mladým ľuďom.“

Archív MH, -is-, foto: archív V. Suchá. M. Ballay a MCK Malacky